Ženy vo vedení (v cirkvi)
V roku, keď som sa narodil (1963), bola Valentina Tereškovová prvou ženou, ktorá letela do kozmu. Jej legenda vysoko prekonala dobové propagandistické plagáty, z ktorých sa na nás hrdinsky usmievala žena traktoristka. S tým kontrastuje fakt napr. z demokratického Švajčiarska, ktoré priznalo úplné volebné právo ženám až v roku 1971.
Minulé storočie prinieslo výraznú zmenu v postavení žien v spoločnosti. Na jeho začiatku bolo veľa profesií doménou len mužov, a na jeho konci ženy už pôsobia takmer vo všetkých oblastiach spoločenského, politického, ekonomického a kultúrneho života. Emancipácia a zrovnoprávnenie žien dosahuje historicky najvyššiu úroveň. Ženy ako premiérky a prezidentky, ako pilotky a generálky v armáde, tímlíderky a vrcholové manažérky. Táto emancipačná dynamika pokračuje a v legislatíve sa zavádzajú kvóty pre zastúpenie žien na kandidátkach do volieb a vo vedení firiem. Samozrejme, že sa to dotýka aj cirkvi.
Medzi aktuálne otázky pre cirkev patrí aj táto: Ak môžu ženy v spoločnosti zastávať najrozmanitejšie roly a funkcie, je problém, aby to bolo rovnako aj v cirkvi? Nie je to diskriminácia, ak sa ženám v cirkvi odopiera pôsobenie na niektorých postoch? Niektoré denominácie to vyriešili tak, že ženy majú prístup k všetkým cirkevným funkciám. Na opačnej strane môžeme nájsť cirkevné spoločenstvá, ktoré fungujú ako patriarchálne archetypy. Lenže zneužívanie moci a postavenia mužmi vo vzťahu k ženám v cirkvi nie je ovocím Kristovho evanjelia a jeho Ducha. Avšak ani riešenie tohto zlyhania podľa noriem sveta, lebo je skratkou, ktorá sa vyhýba reflexii v duchu pokánia a zmene prístupu podľa Božích ustanovení.
Teologický rozhovor v evanjelikálnom tábore sa zaoberá otázkou, či existuje Bohom daný poriadok pre mužov a ženy, ktorý sa týka kresťanského manželstva a kresťanskej cirkvi. A či je tento poriadok záväzný bez ohľadu na zmeny kultúrnych a spoločenských noriem.
Históriou ľudstva sa od stvorenia tiahnu len dve inštitúcie, ktoré ustanovil sám Boh: Manželstvo a Cirkev (Boží ľud). To, čo stvoril Boh, bolo jeho vlastnými slovami krásne, užitočné a dobré. Všetky ostatné inštitúcie a spoločenstvá sú ľudské konštrukty a produkty, vrátane tých nehumánnych (otrokárstvo, tyrania, anarchia…). A všetky, vrátane manželstva a cirkvi, sú poznačené Pádom. Mužov a ženy v rodine a cirkvi však prišiel z našich hriechov zachrániť a obnoviť Spasiteľ Ježiš Kristus (Mt 1,21), aby to znova bolo krásne, užitočné a dobré. A z týchto dvoch inštitúcií len Cirkev má eschatologickú budúcnosť. Boh jej teda venuje nielen mimoriadnu pozornosť, ale aj budúcnosť. Čím sa má však cirkev riadiť v tomto medziobdobí? Spoločenským konsenzom, politickou väčšinou, ktorá prijíma zákony, aktuálnym kultúrnym trendom alebo Božím slovom?
Ak je Cirkev Božou inštitúciou, potom sa jej život má podriaďovať zámerom jej Autora. On vyjadril svoj zámer a inštrukcie pre život Cirkvi a zborov vo svojom Slove. A tu je problém, lebo aj keď rôzne strany diskusie uznávajú konečnú autoritu Písma v otázkach života a viery, pri interpretácii Božích pokynov zjavených v Písme dochádzajú k opačným záverom. Akoby Písmo už nehovorilo to, čo hovorí, a Kristova cirkev sa dvadsať storočí dosť zásadne mýlila.
Cirkev bratská deklaruje odlišnú rolu mužov a žien v cirkvi a rodine v Duchovných zásadách takto: Biblická rovnosť neznamená totožnosť úloh mužov a žien v rodine a v cirkvi, ale predpokladá komplementaritu, t.j. vzájomné dopĺňanie a obohacovanie špecifickou jedinečnosťou mužskosti a ženskosti.
Keď Biblia hovorí o vedúcej úlohe muža v rodine a cirkvi, tak tým myslí zodpovednosť a starostlivosť podľa vzoru Kristovej sebaobetujúcej lásky… (článok 51 a 52)
Rámec vyzerá byť jasne daný. S praktickou aplikáciou tejto biblicky opodstatnenej deklarácie je už problém.
Hlásim sa k tomu, čo Duchovné zásady nazývajú pojmom komplementarizmus a z tohto uhla formulujem aj svoje porozumenie a postoj k otázke žien vo vedení, konkrétne vo vedúcich rolách v cirkvi. Mojou túžbou je, aby komplementárny hlas a postoj cirkev rešpektovala a vo svojej širokej teologickej a praktickej rozkročenosti ho nediskriminovala. Minimálne vtedy nie, keď je to vec svedomia, keď je to integritné osobné presvedčenie, ktoré s druhými nemusí súhlasiť, ale ich ani neodsudzuje ani im tento postoj nevnucuje.
Je zrejmé, že citovať Duchovné zásady CB a súčasne sa odvolávať na tenučký Poriadok CB a ešte tenšiu Ústavu CB bez vážnej a niekedy dlhej a náročnej teologickej diskusie aj o polarizujúcich témach je nedostatočné. Najmä ak pri aktuálnej interpretácii našich cirkevných dokumentov opomenieme okrem gramatického výkladu ich účel (teleológiu) vrátane historického odôvodnenia. Nedá sa vylúčiť, že niektoré historické ustanovenia už dnes neobstoja. Obávam sa, aby to, čo Poriadok len umožňuje, nakoniec nebolo používané ako nariadenie a povinnosť. Snaha vybaviť to lacným nálepkovaním ľudí podľa ich postoja len prispieva k nárastu polarizácie.
Takže čo považujem za zdravý, krásny, užitočný a v Písme zakotvený prístup:1
V necirkevnom priestore ženy majú a môžu zastávať roly, posty a funkcie, na ktoré majú požadované predpoklady. To sa týka aj najvyšších štátnych alebo korporátnych funkcií. Vedú, riadia, velia, tvoria, učia, skúmajú, rozhodujú, formujú, budujú.
Ale čo priamo v cirkvi? Evanjelium prináša obnovenie rovnocennosti muža a ženy a súčasne aj obnovenie ich komplementárnosti. Sú rovnocenní, ale nie rovnakí. Rovnocennosť v hodnote a dôstojnosti vo vzťahu k Bohu neznamená rovnakosť v úlohe a v roli.
Biblické učenie o postavení a úlohe muža v rodine a cirkvi hovorí, že muž má v oboch prípadoch vedúce postavenie. Je to však slúžiace a obetavé vodcovstvo, keď sa muž zároveň podriaďuje Kristovi ako Hlave. Mužova aj ženina rola má byť ovládaná duchom evanjelia a láskou. Tak, ako Kristus svojou obetavou láskou neprestal byť Hlavou cirkvi, tak ani muž svojou obetavou láskou neprestáva byť hlavou ženy.
Písmo zreteľne a neoddeliteľne spája postavenie a úlohu ženy v manželstve s úlohou ženy v cirkvi. Je veľa druhov zodpovednosti, vedenia, spravovania, organizovania, vyučovania, služby, vplyvu a iniciatív, ktorých by sa ženy v cirkvi mali ujímať. A cirkev – jej pastieri muži – by ich k tomu mali povzbudzovať, trénovať, využívať ich obdarovanie a vytvárať štedré podmienky. V tom sme ešte stále veľkými dlžníkmi, a našim sestrám v Kristu patrí za to naše ospravedlnenie a pokánie. Avšak pocit viny za historické upozaďovanie žien a aktuálny kultúrno-spoločenský tlak nás nemajú viesť k ignorovaniu faktu, že hlavnú zodpovednosť za pastierske vedenie cirkvi je podľa Písma zverené mužom. Aj to len duchovne kvalifikovaným mužom. Je to jasne uvedené v apoštolských inštrukciách pre ustanovovanie mužov do služby starších zboru (1Tim 3,1–7; Tít 1,5–9). Ich kľúčovou úlohou je verejné vyučovanie celého zboru (učiteľský úrad), keď z pozície autority vedú zbor vyučovaním Božieho slova a pastiersky spravujú Boží ľud.
Vyučovanie, vedenie a spravovanie sú také široké pojmy, že je nemožné, aby v nejakom zmysle ženy neučili mužov a muži sa neučili od žien. Aby ženy neviedli organizácie, tímy a služby, v ktorých sú aj muži. Ženy napr. vyučujú mužov na teologických fakultách, seminároch, konferenciách. Je to krásne a je to v poriadku, lebo sa to nedeje v kontexte miestneho zboru, kde je pravidelná služba vyučovania zodpovednosťou ustanovených mužov – starších zboru. V miestnom zbore má väčšina verejného vyučovania záväzný charakter, no o školách a konferenciách to neplatí. V zbore sme totiž prepojení vzájomným zmluvným vzťahom a záväzkom ako miestne telo Kristovo (1Kor 12,27–28). To neplatí o mimozborových kontextoch. To isté sa týka aj vedenia. Zodpovednosť za vedenie zboru v duchu Písma je zverená mužom. Preto za starších zboru majú byť ustanovovaní len muži, ktorí spĺňajú biblickú kvalifikáciu.
A či môže byť žena členom Rady Cirkvi bratskej? To je dobrá otázka a odpoveď závisí od toho, aký druh autority je Rade zverený. Ak Rada posudzuje kvalifikáciu pre kazateľskú službu alebo obdobnú službu, pre vznik zboru, ak aplikuje disciplinárne opatrenia, je to pastierska autorita, a tá má byť zverená duchovne kvalifikovaným mužom. Ak je Rada iba administratívnym orgánom cirkvi s právomocou len v organizačných otázkach, potom je namieste, aby tam boli muži aj ženy s potrebným obdarovaním a kvalifikáciou.
V Cirkvi bratskej je zvláštnym paradoxom, že umožňuje ženám, aby boli v staršovstve, ale neumožňuje ich ordináciu za kazateľky. Došlo k tomu pri legislatívnom oddelení kazateľského úradu (len muži) od úradu staršieho (muži aj ženy). Pričom na takéto delenie neexistuje novozmluvné oprávnenie.
Ako komplementarista hovorím, že práve toto je diskriminácia žien, ak im v zbore zverujeme plnú autoritu vyučovať a viesť zbor, ale na úrovni denominácie im to neumožňujeme. Určite sa týmto neprihováram za ordináciu žien, len ukazujem na ďalší dôsledok pokrivenej praxe. Vyzerá to ako pragmatická snaha o kvadratúru kruhu.
Téma komplementárnosti sa v našej cirkvi stala aktuálnou témou a ja sa po posledných skúsenostiach pýtam, či bude v Cirkvi bratskej ešte miesto pre mužov a ženy s komplementárnym presvedčením?
